Ako som si z AI spravil kolegu

Dnes mi Zambo povedal „toh, brutál.“

Sedeli sme na calle. Ukazoval som mu, ako pracujem s Claude. Nie jeden prompt. Nie jeden chat. Celý systém — dva počítače, šesť automatických úloh, dvadsaťšesť vlastných príkazov a jeden textový súbor, ktorý drží celé to pokope.

Zambo sa pýtal otázky. Dobré otázky.

A ja som si pri tom uvedomil, že to, čo som si za posledné dva mesiace vybudoval, nie je „AI nástroj.“ Je to kolega. Tichý, presný a neúnavný kolega, ktorý si pamätá moje chyby, pozná môj tón a robí veci, aj keď ja nerobím.

…

Začalo to frustráciou.

Rok a pol som hádzal do ChatGPT všetko. Emaily. Brainstormingy. Nápady na Analóg. Zápisky z callov. Stratégie pre Žurnál. Texty pre Donio. Podklady pre Egoé. A zakaždým som dostal výstup, ktorý bol tak akurát dosť generický na to, aby som ho nemohol použiť bez ďalších dvadsiatich minút prepisovania.

Problém nebol v modeli.

Problém bol v tom, že zakaždým som začínal od nuly. Zakaždým som vysvetľoval, kto som. Zakaždým som kopíroval kontext, ktorý by už mal poznať.

Tak som prestal hľadať lepší prompt. A začal som budovať systém.

…

Prvá vec, ktorú som vyriešil, bola pamäť.

Nie tá v hlave modelu — tá zmizne po každej konverzácii. Postavil som si jednoduchý textový súbor. Volá sa KONTEXT.md. Žije na disku, v Git repozitári. Obaja — ja aj Claude — ho čítame na začiatku. Obaja do neho píšeme na konci.

Je to most. Medzi tým, čo som robil včera, a tým, čo chcem robiť dnes.

A keďže je v Gite, nikdy sa nič nestratí. Každá zmena je zaznamenaná. Každý výstup je zapísaný. Aj keď zavriem terminál, aj keď reštartujem počítač — kontext prežije.

Ale to bola len prvá vrstva.

…

Druhá vec bol rituál.

Pred tým, než zatvorím konverzáciu, napíšem jeden príkaz: /done. Štyri písmená. A Claude spraví päť vecí naraz — zapíše, čo sme robili, do KONTEXT.md. Vytvorí záznam v Notion. Uloží všetko do Gitu. Pushne na GitHub. A zaloguje session.

Žiadna strata kontextu. Žiadne „kde som to mal?“ Žiadne kopírovanie odsekov do dokumentov.

Štyri písmená a všetko je uložené.

…

Tretia vec bola efektivita.

Tu ma prekvapilo jedno číslo. Keď Claude prehľadáva Notion, aby niečo našiel, spotrebuje 20 000 tokenov. To sú peniaze. To je čas. To je zbytočný hluk.

Keď to isté hľadá v lokálnom Git repozitári? Jedno až tri tokeny na slovo.

Tri tokeny versus dvadsaťtisíc.

Neznie to ako veľký rozdiel, kým si to nevynásobíš desiatkami session za týždeň. Git nie je len záloha. Je to architektonické rozhodnutie.

…

Štvrtá vec boli hodnoty.

Mám dvadsaťšesť vlastných príkazov. Skills, ako ich Claude volá. Jeden píše reklamy. Jeden analyzuje konkurenciu. Jeden pripravuje emaily v mojom štýle. Jeden píše Analóg.

Ale nie sú to šablóny.

V každom jednom sú zabudované guardrails. Pravidlá, ktoré odrážajú to, čomu verím. Žiadna manipulácia. Žiadny fear-based marketing. Radikálna transparentnosť. „Nie sme pre každého“ — priamo v kóde.

Claude mi nemôže navrhnúť reklamu postavenú na strachu, aj keby som ho o to požiadal. Lebo som si to tak nastavil. Moje hodnoty nie sú v mojej hlave. Sú hardcoded v nástrojoch.

…

Piata vec bol spôsob, akým sa učí.

Každá chyba, ktorú Claude urobí, sa stane trvalým pravidlom. Pätnásť pravidiel mám doteraz. Malé veci — že emaily vždy po slovensky, aj keď vstup je po česky. Že API kľúče nikdy z environmentu, ale z macOS Keychainu. Že nápady vždy do Notion, nielen do .md súboru.

Sú to drobnosti. Ale práve drobnosti rozlišujú kolegu od chatbota.

Kolega si zapamätá, že ti prekáža, keď ti zhrnie, čo práve spravil. Chatbot to urobí zakaždým znova.

…

A potom je tu tá časť, ktorá beží sama.

Sedem automatických úloh. Môj Mac pracuje, aj keď spím.

Každých päť minút zálohuje všetko do Gitu. Každých päť minút labeluje emaily v Gmaili. Každú hodinu synchronizuje Meta Ads metriky do Google Sheets. O šiestej večer mi zreviduje nápady v Notion. O ôsmej večer zhrnie poznámky z meetingov a pošle mi ich na Slack.

Nie je to Science Fiction. Je to sedem textových súborov a jeden terminál.

…

A nakoniec — flow.

Od Figmy, cez brand systém, až po Meta Ads. Otvorím terminál. Poviem, pre ktorý projekt pracujem. Claude načíta brand — farby, fonty, tón. Vytvorí kreatívy. Nahrá ich do Meta. Spustí kampaň. A ja vidím výsledky v Google Sheets, ktoré sa aktualizujú každú hodinu.

Od dizajnu po distribúciu. Z jedného okna.

Keď som to ukazoval Zambovi, hovoril, že to vyzerá brutálne. Ja som sa smial, lebo pred dvoma mesiacmi som nevedel, čo je Git.

…

A to je ten insight.

Nie je to o tom, že mám lepší prompt. Alebo že som programátor. Alebo že platím za drahší plán.

Je to o systéme.

O textovom súbore, ktorý drží kontext. O rituáli, ktorý zabraňuje strate. O pravidlách, ktoré sa hromadia. O hodnotách, ktoré sú v kóde. O úlohách, ktoré bežia samy.

Keď sa ľudia pýtajú, ako používam AI, čakajú tip na prompt. Jeden trik, jednu techniku, jednu appku.

Ale trik neexistuje.

Existuje len disciplína budovať si niečo, čo na teba pamätá. Deň za dňom. Session za session. Chyba za chybou.

…

Jedno zadanie na tento týždeň:

Otvor si Claude. Nie na jednu otázku. Na celý deň. Pracuj s ním na projekte, ktorý ti záleží. A na konci dňa si zapíš do obyčajného textového súboru, čo ste spolu spravili. Zajtra mu ten súbor ukáž.

To je celé. Pamäť. Kontext. Systém.

Zvyšok príde sám.

i.